Horoškola 2010

Autor: Ladislav Nehrer | 21.1.2011 o 14:20 | (upravené 24.1.2011 o 17:08) Karma článku: 5,48 | Prečítané:  1353x

Je nedeľa. Hlava ma ešte bolí z cesty do Prahy a ja už píšem prvé vety z úžasného výletu do najmenších veľhôr, kým sú zážitky a emócie vybičované do absolútnych výšin. Vybičované a zároveň utlmené zázračnou ružovou pilulkou [Ibuprofen 400 mg Galmed por tbl flm 30x400mg]. Nemyslite si, že píšem preto tak skoro, lebo sa bojím, že zabudnem, to rozhodne nie! Na to sa zabudnúť nedá. Ale preto, lebo sa chcem s vami o to čo najskôr podeliť, a aby som to nemusel dookola každému rozprávať. Túlam sa Prahou a cítim sa ako "spadla z oblakov" [Spadla z oblakov, TV seriál, Slovensko, 1978]. Všade okolo mňa sú samí ľudia. Veľa ľudí. Pobehujú ako splašení a žijú si ten svoj uponáhľaný život za vidinou lepšieho zajtrajška či včerajška. Teším sa, ako sa k nim zajtra pridám.

Zimné Tatry, posledná oficiálna akcia našej horoškoly, ktorej úlohou je pripraviť nás na krásy a nebezpečenstva hôr v zime zimúcej, aby sme si poradili ako tá nešťastná Maruška, ktorú môžem s čistým svedomím prehlásiť za hrdinku. To, čo ona dokázala bez mačiek, čakana, je jednoducho zázrak. Bez pomoci GPS, našla 12tich mesiačikov, a aj vyhľadávacie sondy, aby napichala jahody pod snehom, jej boli odopreté. O troj-vrstvých goretexových rukavičkách ani nepíšem. Aj tak sme mrzli. Mrázik sa skutočne vyšantil a pobehoval po okolí ako besný. Ako sa vraví pod Tatrami, existujú len dve ročné obdobia: „Zima a kua zima“.

Príprava na Tatry bola v duchu strachu zo zimy, kedy každý študoval posledné výstrelky zimnej výbavy a predával svoje orgány, aby si to mohol dovoliť. Prasiatko sme rozbili už v lete, a dnes v čase kríze, ešte stále na nás pozerá zbedačenými očičkami, vychudnuté na kosť a kožu. Hypotéku na botičky sa mi vybaviť nepodarilo. No kúpili sme. Krásni sme boli a ako vtipne kamarát poznamenal "Keď si to všetko oblečieš, tak už sa oplatíš ukradnúť." V tréningovej príprave sme nič nezanedbali, a tak ani celodenná oslava zo šťastného návratu nám nerobila problémy.

Cestu vlakom asi nemusím popisovať, pretože sa nijak nelíšila od tej v lete a len by som sa opakoval. Jediné, čo ma pobavilo a vymykalo sa normálu bolo, keď jeden nešťastník si z 30tich mailov prebral, že odchádzame v piatok, ale už nepobral, že ktorý. A druhý pán na holenie nastúpil na náš vlak v meste, ktorým sme ani neprechádzali. Dokázal aj sprievodcu o tom presvedčiť a našej SMS sa vysmial, že to je asi nejaký vtip. Do kariet mu hralo, že vozeň s rovnakým číslom bol zamknutý a naozaj tam bola skupina ľudí , ktorým chýbal jeden človiečik. Sranda sa skončila až keď vystúpili. To či potom uniesol vlak alebo sa nabúral  do riadiacej jednotky železničných dráh to neviem a ani nechcem vedieť, no do Popradu dorazil tesne po nás. Cesta na chatu už nebola taká sranda. Každý si valil tu svoju guľôčku a nevypitý chľast. Tí, čo si ho vypili, tak niesli opicu.

Nedeľa, deň druhý. Na pláne bola prechádzka, sánkovanie, stavanie si snehových hruštičiek, kopanie tunelov a skákanie do trhlín. Nemyslite si, nejedná sa o žiadny tábor pre skautíkov ale do mrte premyslený horolezecký tréning. Výstup bol zasneženou severnou tatranskou stráňou tak, aby sme mali pekný výhľad na slnkom zaliatu južnú stráň a na teplučkú chatičku s papáničkom či pivkom, realizovaný pešobusom a nepodarenou ukážkou vraj rýchlejšieho výstupu na skialpoch. Keď sme pritom, tak aj dole po prdeli to tiež bolo rýchlejšie. Ale pššššt!

Po šťavnatom výstupe pod lavínový žľab, jediné, ako sa dalo zahriať, bolo púšťanie sa dole svahom po zadku, a vyšliapať si to opäť hore. Dedek si celý deň kopal niečo ako pevnosť, lebo sa mu ju potom nepodarilo zbúrať a tak vyhlásil druhý lavínový stupeň. Púšťaním sa po prdeli sme trénovali brzdenie lezeckým krompáčom na všetky spôsoby. Hore hlavou, dole hlavou, po bruchu, po zadku, kotrmelce s plnou tlamou snehu, či snehom medzi polkami. (Nemyslím laná ba ani nežné stvorenia našich severných susedov).

Tí, čo sa vybláznili do sýtosti, si kopali snehové hrušky na zlanenie za snehovú kopu. Tu sa musím pochváliť a snáď si to nechám aj patentovať pokiaľ to už emancipované ženy nevymysleli, že som hruštičku dotiahol do absolútnej dokonalosti. Nie len, že som z estetického hľadiska vykresal srdiečko, ale aj z "čisto" technických pohnútok celé obcikal, aby to pekne zamrzlo. Budem to volať "Yellow Heart". Jediné, čo môže skaziť estetický dojem je neprítomnosť výškovej nemoci v nízkych nadmorských výškach a následnej zníženej urinácie. Takže ak nezlaňuje lezecké družstvo kardinality 20 a viac, tak sa môže stať, že už po prvom zlanení vám ostane len obyčajná biela hruška. Inak v tých vyšších výškach sa ciká jedna radosť.

Posledným bodom dňa bola záchrana panáčka, ktorý spadol do trhliny a my namiesto toho, aby sme ho odrezali skôr ako nás tam stiahne, sa naučíme ako sa pomocou dômyselného kladkostroja 1.kategórie môžeme zahriať a pritom ho z toho ľahko dostať. Výsledok? Jeden zahriaty, druhý zmrznutý, preto doporučujem  nechať spadnúť viac obetí, ktoré treba zachrániť, aby sa mohli navzájom zahriať. Potom už nasledoval len útek do chaty za teplým čajom a rumom, pretože západ slnka rýchlo znižoval teplotu už dosť studeného okolia. Záverečná rada: "Neuťahovať si botky na doraz, nohy majú bez pohybu tendenciu viac omŕzať". Veta neplatí, ak si chcete nožky zahriať na brušku vášho sympatického spolulezca alebo spolulezkyne. A bude horšie.

Deň tretí - Ľadopády. Ako už asi tušíte, čo by to bolo za zimné Tatry bez lezenia na ľadoch, pričuchnúť si k ľadopádu, pohladiť si ho vlastnou rukavicou z jemnej kozej kože. Poviem vám, že brr, zima, studí, cold, kalt, jéghideg. Človek chytil zbrane, mačky a bil, drvil, zabíjal, len aby sa udržal. Ľad sa trieštil na všetky strany a zasypával ističa. Istič na oplátku pricucnutý k studenej ľadovej stene ho zasypával jemnými slovami pochvaly a uznania. Bolo tam toľko ľadovej triešte, že chýbali už len limetky, mäta, cukor a mochito je na svete. Rum je súčasťou lekárničky a nikdy nechýba.

Tí , čo si zaliezli mohli ísť na pípshow a zapichať si. Nemyslite si, tým píp píp píp, sa nehľadajú sliepočky v stiptízovom bare, ale panáčik pod snehom, ktorý to prehnal so sánkovaním a zapikoval to pod lavínou. Po úspešnom vypískaní, teda lokalizovaní, nastáva vpich. Dlhočiznou sondou picháte dookola až kým sa spod snehu neozve "Au, Au", alebo sonda nezačne pérovať na prsných implantátoch. Tu odporúčam zasypaným zdržať polky zatnuté tak, že ani vlas by neprešiel, aby nedošlo k deflorácii (toto platí len pre tých 96%-tných).

No tu by som to sekol lebo vidím, že už zaspávate a to nechcem. Chcem vás čerstvých ako to 37.000-ročné mamutie mláďa, nájdeného toto leto na Sibíri. Nebojte sa, pokračovanie ma už základnú formu takže do pultov sa dostane už čoskoro. Môžte sa tešiť na niekoľko základných pravidiel záchrany, povieme si čo sa stalo motýľovi Emanuelovi z leta a nazrieme do tajov hazardu.

S pozdravom

Ner0

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Žitňanská: Bankrot ľudom nevezme bývanie

Ani ľudia s hypotékou nemusia prísť o bývanie, ale po osobnom bankrote musia úver dosplácať, vysvetľuje ministerka spravodlivosti.

KOŠICE KORZÁR

Nervozita v Košiciach rastie: Raši prosí o pokojné rokovanie

Primátorovi sa nepáčia výzvy aktivistov.

KOMENTÁRE

Ficov statusový symbol, amnestie a El sexico (Schutzov týždeň)

Fico je absolútne raritný otvorenosťou a vytrvalosťou, s akou vozí štátnu radkyňu.


Už ste čítali?